Otázka:
Na ktoré zdaniteľné osoby sa vzťahuje postup podľa § 65 zákona o DPH, resp. vzťahuje sa osobitná úprava pre cestovné kancelárie na platiteľov dane, ktorí zabezpečujú ubytovanie pre iného platiteľa dane, napr. pre zamestnancov obchodných partnerov, príp. obchodných partnerov objednávateľa?
Odpoveď:
Osobitnú úpravu podľa § 65 ods. 1 zákona o DPH je povinný uplatňovať platiteľ dane, ktorý obstaráva od iných zdaniteľných osôb tovary a služby na účel uskutočnenia cesty (ďalej “služby cestovného ruchu“) a pri predaji vystupuje voči zákazníkovi vo vlastnom mene. Transakcie, ktoré cestovná kancelária uskutoční v súlade s podmienkami ustanovenými v § 65 ods. 1 zákona o DPH (čl. 306 a 307 smernice 112) na uskutočnenie cesty, sa považujú za dodanie jednej služby cestovného ruchu zákazníkovi. Postup podľa osobitnej úpravy sa uplatní iba na služby, príp. tovary obstarané, resp. nakupované od tretích osôb na účely uskutočnenia cesty. Pre účely § 65 zákona o DPH je každý platiteľ dane, ktorý spĺňa podmienky pre uplatňovanie osobitnej úpravy, označovaný pojmom „cestovná kancelária“.
Spresnenie vymedzenia osôb, ktoré sú povinné postupovať podľa osobitnej úpravy, vychádza z judikatúry Súdneho dvora EÚ týkajúcej sa výkladu čl. 26 šiestej smernice (čl. 306 až 310 smernice 112). Napríklad z rozsudkov v prípadoch C-308/96 a C-94/97 T.P.Madgettom a R.M.Baldwin, C-200/04 ISt internationale, C-31/10 Minerva Kulturreisen, C-189/11 Európska komisia proti Španielskému kráľovstvu vyplýva, že poskytovateľom cestovných služieb je akákoľvek zdaniteľná osoba, ktorá poskytuje službu cestovného ruchu. Avšak pre posúdenie, či podnikateľský subjekt vykonáva obdobné činnosti ako sa vzťahujú na cestovnú kanceláriu, je potrebné skúmať, či spoločnosť koná vo svojom vlastnom mene voči zákazníkom, či má súhrn vlastností podnikateľského subjektu, ktorý vykonáva špecifickú činnosť, ako cestovná kancelária a cestovná agentúra, na ktoré sa vzťahuje osobitná úprava cestovných kancelárií a či používa pre svoje plnenia služby a dodávky ďalších zdaniteľných osôb, a v neposlednej miere je potrebné prihliadať aj na cieľ, resp. zámer zavedenia tejto legislatívnej úpravy. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ cieľom osobitnej úpravy DPH pre cestovné kancelárie je prispôsobiť uplatniteľné pravidlo špecifickým činnostiam cestovných kancelárií a organizátorov turistických zájazdov. Služby poskytované týmito podnikmi sa vyznačujú tým, že najčastejšie pozostávajú z množstva plnení, najmä v oblasti dopravy a ubytovania, ktoré sa uskutočňujú tak na území, ako aj mimo územia členského štátu, v ktorom má podnik svoje sídlo alebo stálu prevádzkareň. Uplatnenie všeobecných pravidiel týkajúcich sa miesta zdanenia, základu dane a odpočtu dane na vstupe by z dôvodu veľkého množstva a miesta poskytnutých plnení spôsobovalo týmto podnikom praktické problémy spôsobilé brániť výkonu ich činnosti.
Službou cestovného ruchu sa rozumie aj jedna služba cestovného ruchu, ktorou môže byť buď doprava alebo ubytovanie, ak popri nej platiteľ dane poskytuje aj ďalšie služby, ako sú napr. informácie a rady týkajúce sa ponúk o výbere dovolenky a rezervácii ubytovania, resp. dopravy, a pod., ktoré obstará od iných osôb a následne ich predáva vo vlastnom mene.
Súdny dvor EÚ o veci C-163/91 Van Ginkel, v bode 24 uvádza, že okolnosť, že cestovná kancelária poskytuje len ubytovanie, nie je postačujúca na vylúčenie tohto plnenia z pôsobnosti článku 26 šiestej smernice (čl. 306 smernice 112, § 65 zákona o DPH). Služba poskytovaná CK aj keď sa obmedzuje len na poskytovanie ubytovania, nemusí byť v takomto prípade obmedzená na jedinú službu, keďže môže zahŕňať okrem ubytovania aj služby, ako sú informácie a rady, v rámci ktorých „agent“ ponúka množstvo dovolenkových ponúk a rezerváciu ubytovania.
Vzhľadom na vyššie uvedené, ak platiteľ dane zabezpečuje ubytovanie v tuzemsku, či už pre zdaniteľnú alebo nezdaniteľnú osobu, obstaraním od tretej osoby, pričom popri službe ubytovania neposkytuje žiadne ďalšie služby, ako napr. informácie a rady, v rámci ktorých by ponúkal informácie o výbere lokality, ubytovacieho zariadenia, termíne, rezervácii ubytovania a pod., za takýchto podmienok obstarania ubytovacích služieb nie je vylúčená možnosť uplatnenia bežného režimu zdanenia, t.j. tuzemský platiteľ dane by si uplatnil odpočítanie dane z prijatých služieb a na výstupe by uplatnil bežný režim zdanenia. Ak teda vychádzame zo skutočnosti, že ďalšie informácie o hotelovom ubytovaní nie sú súčasťou poskytovanej ubytovacej služby, v tom prípade je možné uplatniť bežný režim dane. Je však na platiteľovi dane, aby preukázal, že obstaranie služby ubytovania nie je sprevádzané ďalšími službami.
Dátum vydania stanoviska: 16. 7. 2018
