Otázka
Kto sa považuje za dediča na účely § 49 ods. 4 zákona o dani z príjmov a kto má teda povinnosť podať daňové priznanie za zomrelého daňovníka?
Odpoveď zo dňa 27.9.2018
Podľa ustanovenia § 49 ods. 4 zákona o dani z príjmov ak daňovník zomrie, daňové priznanie za príslušnú časť roka je povinný podať dedič. Ak je dedičov viac, podáva daňové priznanie ten, ktorému to vyplynie z dohody dedičov. Ak sa nedohodnú, ktorý z nich priznanie podá, určí ho správca dane. Daňové priznanie sa podáva do troch mesiacov po smrti daňovníka, pričom správca dane môže túto lehotu na žiadosť dediča predĺžiť, ak žiadosť dedič podá najneskôr 15 dní pred uplynutím lehoty na podanie daňového priznania podľa tohto odseku. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že v prípade viacerých dedičov je daňové priznanie povinný podať jeden z dedičov na základe dohody dedičov alebo na základe rozhodnutia správcu dane.
Zákon o dani z príjmov stanovuje na podanie daňového priznania lehotu troch mesiacov po smrti daňovníka. V mnohých prípadoch ešte v tejto lehote nie je skončené dedičské konanie a teda nie je zrejmé kto je na základe rozhodnutia súdu o dedičstve dedičom. V takomto prípade, aby bola dodržaná lehota stanovená v § 49 zákona o dani z príjmov tak by mal priznanie podať jeden z dedičov (domnelých). Rovnako tento môže požiadať aj o predĺženie lehoty na podanie daňového priznania.
Podaním daňového priznania k dani z príjmov FO po lehote stanovenej zákonom sa dopustí správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. a) daňového poriadku ten dedič, ktorý je povinný podľa príslušných ustanovení zákona o dani z príjmov podať daňové priznanie. V rozhodnutí o pokute je vždy uvedený subjekt, ktorému sa pokuta ukladá, t.j. ten subjekt, ktorý sa dopustil správneho deliktu (v danom prípade dedič). Ak by sa následne preukázalo, že osoba, ktorá oneskorene podala daňové priznanie a bola jej uložená pokuta, sa nestala skutočným dedičom, bol by to dôvod na využitie opravného prostriedku.
Subjektívnym dedičským právom je oprávnenie určitej osoby vstúpiť do majetkovoprávnych vzťahov zomretého, pokiaľ smrťou svojho nositeľa nezanikajú. Táto osoba sa môže stať dedičom, ak sú splnené zákonom predpísané predpoklady dedenia, t.j. smrť fyzickej osoby, existencia dedičstva (predmet dedenia), existencia dediča a jeho spôsobilosť nadobudnúť dedičstvo a prejav vôle alebo relevantné správanie povolaného dediča týkajúce sa prijatia dedičstva, príp. i jeho vysporiadania. Za dediča vo vlastnom slova zmysle možno považovať len toho, komu bolo rozhodnutím súdu dedičstvo potvrdené alebo kto sa stane nadobúdateľom pomernej časti dedičstva, resp. určitej hodnoty z poručiteľom zanechaného majetku súdom schválenej dohody o vysporiadaní dedičstva. Do tej doby je tak možno osobu uchádzajúcu sa o dedičstvo považovať len za domnelého dediča, ktorý ešte nie je nositeľom práv a povinností spadajúcich do dedičstva, ale ktorý sa ním stane so spätnou účinnosťou k dobe poručiteľovej smrti až na základe výsledku konania o dedičstve.
V prípade, ak by nedošlo k splneniu zákonom stanovených podmienok dedenia a v prípade zastavenia dedičského konania nedochádza k univerzálnemu právnemu nástupníctvu, tzn. osoba povolaná dediť sa nestala skutočným dedičom (nevstúpila do majetkových vzťahov zomrelého). Túto osobu nemožno považovať za dediča, a teda na ňu neprešla žiadna povinnosť za zosnulého. Napriek tomu máme za to, že ak daňové priznanie v zákonom stanovenej lehote podal domnelý dedič (tzn. v čase, keď ešte prebiehalo dedičské konanie a nebolo zastavené), nie je možné tvrdiť, že bolo podané neoprávnenou osobou. Na základe tohto daňového priznania však nebude vymáhaný daňový nedoplatok, pretože podľa § 84 ods. 1 písm. b) daňový nedoplatok zanikne dňom nadobudnutia právoplatnosti uznesenia súdu, ak daňový dlžník zomrel a súd zastavil dedičské konanie po tom, čo majetok nepatrnej hodnoty zanechaný poručiteľom vydal tomu, kto sa postaral o pohreb, alebo ak zastavil konanie z dôvodu, že poručiteľ nezanechal majetok.
