Cestovné náhrady

Cestovné náhrady  sú daňovým výdavkom ( § 19 ods.2 písm. d) zákona o dani z príjmov) do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa osobitných predpisov (napr. podľa zákona 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov), a vreckové pri zahraničnej pracovnej ceste poskytované podľa § 14 zákona o cestovných náhradách.
 
FAQ
 
Otázka č.1 – Vreckové pri zahraničnej pracovnej ceste
Pri zahraničnej pracovnej ceste poskytla spoločnosť  svojmu zamestnancovi vreckové vo výške 60 % z nároku na  stravné. V akej výške je vreckové daňovým výdavkom?
Odpoveď
Podľa § 14 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov môže  zamestnávateľ poskytnúť  zamestnancovi  pri zahraničnej pracovnej ceste popri náhrade preukázaných potrebných vedľajších výdavkov aj vreckové vo výške do 40 % stravného  ustanoveného podľa § 13 ods.4 a 5 tohto zákona. Keďže vreckové pri zahraničnej pracovnej ceste je uznaným daňovým výdavkom vo výške podľa § 14 zákona o cestovných náhradách, suma prevyšujúca 40 % ustanoveného stravného (v danom prípade vo výške   20 %   stravného)  je pripočítateľnou položkou k výsledku hospodárenia na riadku 130 daňového priznania (riadok 14 tabuľky A).
 
Otázka č. 2 – Vreckové pri zahraničnej pracovnej ceste vo forme benefitu
Pri zahraničnej pracovnej ceste poskytla spoločnosť  svojmu zamestnancovi vreckové vo výške 60 % z nároku na  stravné.  Vzhľadom na charakter práce zamestnanca je táto výška vreckového pri zahraničnej ceste zamestnanca dohodnutá v pracovnej zmluve. V akej výške je vreckové daňovým výdavkom spoločnosti?
Odpoveď
Podľa § 19 ods.2 písm. d) zákona o dani z príjmov vreckové pri zahraničnej pracovnej ceste je daňovým výdavkom vo výške  podľa   § 14 zákona o cestovných náhradách  (zákon č. 283/2002 Z. z.). Z tohto ustanovenia vyplýva, že   zamestnávateľ môže poskytnúť  zamestnancovi  pri zahraničnej pracovnej ceste popri náhrade preukázaných potrebných vedľajších výdavkov aj vreckové vo výške do 40 % stravného  ustanoveného podľa § 13 ods.4 a 5 tohto zákona.

Podľa § 19 ods.1 zákona o dani z príjmov v znení účinnom od 1.1.2015  výdavok (náklad),  ktorý limituje zákon o dani z príjmov, možno  zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone okrem  výdavkov (nákladov) vynaložených zamestnávateľom na poskytnutý zdaniteľný príjem podľa § 5 ods.1 a  ods.3 písm. d) zákona o dani z príjmov za podmienok ustanovených osobitným predpisom.

V nadväznosti na uvedené, ak  poskytnutie vreckového pri zahraničnej pracovnej ceste v sume  vyššej  ako vyplýva z § 14 zákona o cestovných náhradách  je   so zamestnancom dohodnuté v pracovnej zmluve, kolektívnej zmluve, poprípade v internom predpise, či inej zmluve, možno ho  považovať za daňový  výdavok zamestnávateľa za podmienky, že poskytnutie tohto benefitu je zamestnancovi zdanené ako príjem zo závislej činnosti a je súčasťou vymeriavacích základov na povinné zdravotné poistenie a povinné sociálne poistenie.

Keďže vreckové poskytnuté zamestnancovi   pri zahraničnej ceste je predmetom dane a nie je od dane oslobodené, je u zamestnanca  vždy zdaniteľným príjmom a teda je aj  súčasťou vymeriavacích základov  na povinné zdravotné poistenie a povinné sociálne poistenie. Rozhodujúcou skutočnosťou pre uznanie vyššieho vreckového  do daňových výdavkov  zamestnávateľa  je teda to, že  výška vreckového nad stanovený limit  je dohodnutá v pracovnej alebo inej zmluve, či v internom predpise.

Otázka č.3 – Stravné zabezpečené zamestnávateľom v plnom rozsahu
Zamestnanci spoločnosti sa v  roku 2019 zúčastnili štvordňového školenia mimo pravidelného pracoviska. Náklady na školenie, ktoré organizovala spoločnosť, boli príslušným prevádzkovým zariadením  fakturované dvoma faktúrami. Zvlášť boli fakturované prenájom priestorov a ubytovacie služby a zvlášť bola vystavená faktúra za stravovacie služby. Podľa faktúry za stravovacie služby vychádza na zamestnanca  stravné v 1. a 4. deň vo výške  8 € ,  2.  a 3. deň stravné vo výške 12 €. V akej výške je fakturovaná suma za stravovacie služby daňovým výdavkom?
Odpoveď
Spoločnosť  fakturované stravovacie služby poskytnuté  zamestnancom pri pracovnej ceste zahrnie do daňových výdavkov v súlade s § 19 ods.2 písm. d) zákona o dani z príjmov  len do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa § 5 zákona o cestovných náhradách. Keďže stravné, ktoré zodpovedá dĺžke pracovnej cesty v jednotlivých dňoch strávených zamestnancami na pracovnej ceste je v 1. a 4.  deň vo výške 6,70  € a v 2. a 3. deň vo výške 10,30 €, suma stravného  zúčtovaná do nákladov nad limit stanovený zákonom o cestovných náhradách  je pri zistení základu dane položkou zvyšujúcou základ dane. Úprava sa vykoná pripočítaním tejto sumy   k výsledku hospodárenia.  

Otázka č.4 – Ubytovanie konateľa spoločnosti v prenajatom byte
Konateľom spoločnosti  je štátny občan Belgicka s trvalým pobytom v Belgicku. Pri  výkone  práce pre spoločnosť je  na Slovensku ubytovaný v byte, ktorý na tento účel prenajala spoločnosť. Je platba  za prenájom bytu uznaným daňovým výdavkom spoločnosti?
Odpoveď
Podľa § 19 ods.2 písm. d) zákona o dani z príjmov  daňovým výdavkom sú cestovné náhrady do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa osobitných predpisov, napr. podľa zákona č.283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov.

Konateľ je podľa § 1 ods.2 písm. b) zákona o cestovných náhradách  na účely tohto zákona zamestnancom. Keďže osoby vymedzené v tomto ustanovení nemajú dohodnuté pravidelné pracovisko, pracovnou cestou podľa § 2 ods.1 zákona o cestovných náhradách  je aj cesta, ktorá trvá od nástupu týchto osôb na cestu na plnenie činností pre nich vyplývajúcich z osobitného postavenia vrátane výkonu činností do skončenia tejto cesty (v konkrétnom prípade cesta z Belgicka do sídla firmy vrátane výkonu práce vo firme a cesta späť) , za ktorú im patrí aj náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie.
 
Ak konateľ pri takejto pracovnej ceste uhrádza ubytovanie sám, má nárok na úhradu preukázaných výdavkov za ubytovanie. V prípade, že konateľovi zabezpečí ubytovanie spoločnosť (zamestnávateľ) , zamestnanec (konateľ) si túto cestovnú náhradu neuplatňuje. U zamestnávateľa je teda prenájom bytu, v ktorom je ubytovaný konateľ firmy v rámci pracovnej cesty, daňovo uznaným výdavkom v súlade s  § 2 písm. i) a 17 ods.1  zákona o dani z príjmov.

Otázka č.5 – Ubytovanie živnostníkov
Spoločnosť má uzatvorené so živnostníkmi mandátne zmluvy na vykonávanie remeselných prác.   V zmluvách je dohodnuté, že spoločnosť uhradí všetky náklady spojené s ubytovaním živnostníka. Sú náklady spoločnosti vynaložené na ubytovanie živnostníkov uznaným daňovým výdavkom?
Odpoveď
Za daňový výdavok v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov je  považovaný výdavok na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka v súlade s účtovnými predpismi alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone sú výdavky na cestovné náhrady do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa osobitných predpisov. Týmto osobitným predpisom je zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje poskytovanie náhrad výdavkov a iných plnení pri pracovných cestách osobám, ktoré sú vymedzené v § 1 ods. 1 a 2 tohto zákona. Z uvedeného zákona vyplýva, že pokiaľ spoločnosť (zamestnávateľ) hradí osobám, ktoré sú vymedzené v zákone o cestovných náhradách, a to v rozsahu stanovenom v tomto zákone, je to pre neho daňový výdavok v súlade s § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov.

V prípade, ak spoločnosť uhradí tieto náklady osobám, ktoré nie sú uvedené v § 1 ods. 1 a 2 zákona o cestovných náhradách, takýto výdavok nie je možné uznať za daňový výdavok v zmysle § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov. V takýchto prípadoch je potrebné vychádzať z konkrétnej uzatvorenej zmluvy medzi odberateľom a dodávateľom a daňové výdavky posudzovať v nadväznosti na § 17 ods. 1 písm. b) a na už citované ustanovenie § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. V predmetnom prípade spoločnosť nemá priamo znášať (účtovať) náklady na ubytovanie SZČO. Tieto náklady má znášať SZČO, ktorá si uvedené náklady na ubytovanie premietne do ceny ňou poskytnutej služby.

Pokiaľ sa spoločnosť zmluvne s dodávateľom dohodne, že ubytovanie pre SZČO bude zabezpečované a uhrádzané odberateľom, pričom dodávateľ túto skutočnosť zohľadní v cene poskytnutej služby (t.j. zníži ju), ide o kompenzáciu nákladov, čo je v rozpore s ustanovením § 7 ods. 5 zákona o účtovníctve.

Otázka č. 6 – Výdavky na zrušenú letenku
Je možné uznať storno poplatok za prebookovanie letenky na služobnú cestu za daňový  výdavok spoločnosti?
Odpoveď
V súlade s § 19 ods. 2 písm. d) zákona  o dani z príjmov  daňovými výdavkami, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone sú cestovné náhrady do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov, a vreckové pri zahraničnej pracovnej ceste poskytované podľa zákona o cestovných náhradách.

Z uvedeného vyplýva, že náklady na zakúpenie letenky sú daňovým nákladom v súlade s § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov za predpokladu dodržania podmienok stanovených v § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Pokiaľ došlo k zrušeniu zahraničnej pracovnej cesty, poplatok za zrušenie letu možno považovať za daňový výdavok v súlade so zákonom o dani z príjmov za predpokladu, že spoločnosť vie preukázať, že zahraničnú pracovnú cestu bola nútená zrušiť v dôsledku nepredvídateľných skutočností, resp. ju nemohla zrušiť bez vzniku poplatkov.

Otázka č. 7 – Výdavky na prenajatý byt
Môže dať spoločnosť do  daňových výdavkov náklady  spojené s prenájmom bytu v inom meste, ktorý je využívaný na ubytovanie konateľov, resp. iných zamestnancov pri pracovných cestách?
Odpoveď
Ak spoločnosť z hľadiska hospodárnosti, resp. z iných dôvodov namiesto úhrad nákladov za ubytovanie poskytované inými subjektmi prenajala byt, ktorý využíva na účely ubytovania konateľov spoločnosti počas výkonu ich činnosti pre spoločnosť, resp. iných zamestnancov spoločnosti pri pracovných cestách, prípadne byt využíva na iné účely v súvislosti s podnikateľskou činnosťou, je možné náklady na prenájom tohto bytu, ako aj výdavky súvisiace s jeho prevádzkou, ak ich úhrada vyplýva z nájomnej zmluvy, napr. na spotrebu elektriny, plynu, vody, uznať za daňové výdavky spoločnosti za splnenia podmienky daňového výdavku podľa § 2 písm. i) zákona  o dani z príjmov.

Otázka č. 8 – Cestovné náhrady konateľa spoločnosti
Môže si konateľ spoločnosti uplatniť cestovné náhrady? Podľa ktorého zákona?
Odpoveď
Zákon o cestovných náhradách sa vzťahuje na konateľa na základe ustanovenia § 1 ods. 2 písm. b) – ide o osobu zvolenú alebo vymenovanú do orgánu právnickej osoby, ak nie je k tejto právnickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu. Za pracovnú cestu sa podľa ustanovenia § 2 ods. 1, druhá veta zákona o cestovných náhradách na účely poskytovania cestovných náhrad považuje každá cesta konateľa, v rámci ktorej plní funkciu, ktorá pre neho vyplýva z tohto osobitného postavenia, t. j. z postavenia konateľa spoločnosti. Podmienkou poskytovania cestovných náhrad je v tomto prípade priama súvislosť medzi vykonanou cestou a činnosťou konateľa spoločnosti a nie miesto, kde sa táto činnosť vykonáva
.