Otázka
Ak má zamestnávateľ vypracovanú vnútornú smernicu o tom, že jeho zamestnanci musia chodiť v pracovnom oblečení, je možné výdavky na oblečenie pre zamestnancov zaradiť do daňových výdavkov daňovníka ako zamestnávateľa a je takáto vnútorná smernica prijateľná a záväzná aj pre daňové úrady?
Odpoveď zo dňa 9.3.2015
Výdavky (náklady) na pracovné oblečenie zamestnancov možno uznať do daňových výdavkov daňovníka podľa § 19 ods. 2 písm. c) prvého bodu zákona o dani z príjmov, ak pracovné oblečenie spĺňa podmienky pracovného odevu podľa osobitných právnych predpisov alebo pracovného ošatenia, pričom sa primerane uplatní pokyn MF SR č. 4753/1998-62 uverejnený vo FS č. 4/1998 (ďalej len „pokyn“) v znení oznámenia MF SR č. 22058/2000-72 uverejneného vo FS č. 14/2000.
Výdavky (náklady) vynaložené na jednotné pracovné ošatenie zamestnancov, ak táto povinnosť nevyplýva pre zamestnávateľa zo všeobecne záväzného právneho predpisu, je možné považovať za daňové výdavky v súlade s § 19 ods. 2 písm. c) prvého bodu zákona o dani z príjmov len v prípade, ak sú splnené podmienky uvedené v písm. c) pokynu (napr. zamestnávateľ vo svojom internom predpise ustanoví rozsah a ďalšie podmienky na poskytovanie jednotného pracovného ošatenia, vymedzí charakter a podobu jednotného pracovného ošatenia a všetkých jeho súčastní, jednotné pracovné ošatenie trvale a viditeľne označí identifikačnými znakmi zamestnávateľa, čím sa vylúči jeho zameniteľnosť s bežným občianskym alebo spoločnským oblečením. Za trvalé označenie sa považuje napr. našitie alebo nažehlenie obchodného mena alebo ochrannej známky spoločnosti na všetkých súčastiach uniformy z jeho lícnej strany).
Výdavky (náklady) na pracovné ošatenie zamestnancov, ktoré nespĺňa podmienky pracovného odevu podľa osobitných právnych predpisov alebo pracovného ošatenia podľa pokynu, sa považujú za nedaňové výdavky vynaložené na osobnú potrebu daňovníka v súlade s § 21 ods. 1 písm. i) ZDP.
